Keď Uvidíš Nelásku, Agituj dobro
Rozhodnutia. Sú všednou súčasťou každého nášho dňa. Sprevádzajú nás každým naším týždňom, na každej križovatke. Na prechádzke životom ich stretávame pri hociktorom druhom kroku. Väčšinou sú to veľmi jednoduché rozhodnutia, napríklad čo si dám na raňajky alebo čo si oblečiem, no niekedy na nás čakajú aj ťažšie. Občas až tak neobyčajne ťažké, že to, ako sa rozhodneme, môže ovplyvniť existenciu ľudského života. Čeliac takýmto rozhodnutiam, si môže človek prirodzene vybrať istotu záchrany svojho vlastného života pred neistou záchranou iného ľudského života. Je jednoduchšie vybrať si naše pohodlie, no je to správne? Zamerať sa sami na svoje prežitie, keď by sme vedeli trochu riskovať a vybrať si cestu záchrany iných?
Týmto ťažkým otázkam čelil deň čo deň muž, ktorý sa rozhodol zachrániť život nielen mne, ale aj 26 iným deťom za čias druhej svetovej vojny. Jeho rozhodnutím nestratilo život až 27 detí.
Mal som len 10 rokov, keď som mal česť spoznať tohto muža. Vtedy som si ešte celkom úplne neuvedomoval hĺbku toho, čo by musel Vladimír Kuna obetovať, keby sa rozhodol mňa a ostatné deti zachrániť. Vladimír Kuna bol počas vojny evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši. Okrem toho bol zároveň správcom mikulášskeho sirotinca, vychovávateľ diakonís, farár v štátnej nemocnici v Palúdzke, dekan nad školami Liptova, katechét na školách, predseda nedeľného spolku, podpredseda Slovenskej evanjelickej jednoty, vedúci dorastu a nedeľnej besiedky. Narodil sa 20.10.1904 vo Vrbici a zomrel o takmer 92 rokov neskôr.
Za farára bol ordinovaný v roku 1929 a v roku 1938 sa stal správcom sirotinca. Keď sa o rok neskôr začala vojna, o svoj život - a najmä o život svojich detí - sa začali strachovať aj rodičia židovského pôvodu žijúci v Liptovskom Mikuláši. Prioritou bolo prirodzene zachrániť ich nevinné deti. Vtedy začali za správcom sirotinca chodiť zúfalí rodičia s jedinou prosbou, a to, aby zachránil ich milované deti. Pred farárom Kunom stálo rozhodnutie. Vyberie si to, čo je pre neho jednoduchšie alebo to, čo je správne? Vyberie si istotu vlastného prežitia alebo sa vystaví riziku a pokúsi sa zachrániť životy niekoľkým bezbranným deťom? Kuna si vybral záchranu detí. Rodičom židovských detí sa pozrel do očí a na ich prosbu odpovedal kladne. V tej chvíli si zaumienil, že urobí všetko preto, aby deti, ktoré mu priniesli, prežili. Deti prekrstil, dal im slovenské mená a ukrýval ich medzi bežnými sirotami.
Štyri roky po začiatku vojny, som do sirotinca zavítal ja, menom Vladko Ilčenko. Prišiel som do Liptovského Mikuláša zo Žitomíra, v okolí ktorého ma našli slovenskí vojaci. Rodičia mi zomreli, sestru som musel vlastnými rukami pochovať, keď sa príčinou vyhladovania pobrala za nimi. Túlal som sa hľadajúc potravu, keď som natrafil na tábor slovenských vojakov. Z diaľky som ich nejakú dobu pozoroval. Veľmi sa mi páčil ich štýl života, zaujalo ma, ako poslúchali rozkazy svojho veliteľa. Po krátkom čase som zistil, že im celkom aj rozumiem a z toho, ako sa rozprávali, som vyrozumel, že nie sú nepriatelia. Keď som sa k nim priblížil, ochotne ma medzi seba prijali. Pochodoval som s nimi až do Liptovského Mikuláša, kde ma odovzdali sirotincu. Vojaci sa mi však zapáčili a ja im tiež, preto som ich často navštevoval, čo sa pánovi farárovi Kunovi veľmi nepáčilo, pretože bolo nebezpečné, aby som sirotinec opúšťal.
Aj keď som už nebýval s vojakmi, ale s ostatnými deťmi v sirotinci, nechcel som upustiť od spôsobu života vojaka. Často som po budove pochodoval s metlou vyloženou na pleci miesto pušky a počúval len na tie rozkazy, ktoré mi boli podané ako vojakovi. S ostatnými deťmi som sa rýchlo skamarátil a bolo mi tam dobre.
Kým my, deti, sme si žili v našom sirotinci v sladkej detskej nevedomosti, život nášho správcu Vladimíra Kunu závisel mnohokrát len od toho, či druhí ľudia udržia tajomstvo o tom, že v sirotinci skrýva židovské deti. Neviem si predstaviť strach, s ktorým sa musel zobúdzať, veď hociktorý deň mu mohol byť tým posledným. Stačilo tak málo - aby sa jeden z jeho blízkych alebo niekto z detí preriekol pred nesprávnou osobou… S pevnou vierou v Boha sa však dokázal každý jeden deň postaviť a neľutovať svojich rozhodnutí zachraňovať bezbranné deti.
Svoje rozhodnutia neľutoval ani vtedy, keď bol v novembri 1944 uväznený nemeckým gestapom. A hoci jeho aj druhého mikulášskeho farára, Michala Maderu, mučili, ani jeden z nich židovské deti nevyzradil. A hoci boli obaja farári o necelé dva mesiace prepustení, farár Madera zomrel na následky mučenia príčinou vnútorného krvácania. Jeho život sme v tejto vojne stratili.
Vladimír Kuna sa k nám správal ako k vlastným deťom a tak nás aj miloval. Nosil nám darčeky, vymýšľal pre nás rôzne aktivity, aby sme sa nenudili, učil nás praktickým veciam, napríklad nám pomohol na dvore sirotinca vybudovať malú záhradku, kde sme si pestovali plodiny. Chránil nás, ako len vedel. Vzdal sa istoty prežitia kvôli nám - deťom, ktoré pred vojnou ani nepoznal. Bol pre nás milujúcim otcom, ktorého mnohí z nás vo vojne stratili. Prešiel si kvôli nám rôznymi ťažkosťami, no napriek tomu sa nevzdal nádeje, že nás dokáže zachrániť. A skutočne dokázal. Všetkých 27 židovských detí ukrytých v sirotinci z neho vyšlo živých. Niektorí krátko na to zomreli z rôznych dôvodov, patrí mu však vďaka. A všetci z nás mu budeme navždy vďační za jeho lásku, odvahu, odhodlanie a za jeho rozhodnutia, ktoré ani náhodou neboli sebecké.
Vladimír Kuna bol po vojne ocenený niekoľkými oceneniami, okrem množstva iných aj Medailou cti s právom zasadiť strom v Aleji statočných na Vrchu pamiatky v Jeruzaleme. “Bol som si vedomý toho, že by som mal pomôcť tým, ktorí pomoc potrebovali. Dostal som ocenenie za moju činnosť počas 2. svetovej vojny, ale taký kúsok chladného kovu by mi nikdy nebol priniesol taký pocit šťastia ako to vedomie, že všetko, čo som vykonal za štyridsať rokov ako kňaz, motivovala výlučne taká láska, o akej sa hovorí v 13. kapitole 1. listu Korinťanom,” povedal ako svoje vyjadrenie k oceneniu.
A takto stál Vladimír Kuna neraz na zložitých životných križovatkách, kedy si musel vybrať len jednu z ciest: cestu pohodlia alebo cestu záchrany druhých. Jeho život bol plný ťažkých situácií, ktoré vyžadovali rýchle rozhodnutia. On bol však odvážny, jeho srdce bolo plné lásky, ktorá bola niekoľkonásobne väčšia ako strach o vlastný život a ktorá ho motivovala urobiť to, čo je správne a nevybrať si to, čo je jednoduché. A čo tvoje srdce? Ktorú cestu by si si na takejto životnej križovatke vybral ty?
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí. 1. list Korintským 13,4-7
Jasmína Nováková, 2.B5
Zdroje:
1. Archívne dokumenty ECAV Liptovský Mikuláš,
2. Sirotinská matrika, majetok ECAV Liptovský Mikuláš,
3. Osobný archívny fond pána farára Kunu, majetok ECAV Liptovský Mikuláš
Comments