BESEDA S PREŽIVŠOU HOLOKAUSTU
Dňa 19. januára sme mali na našej Evanjelickej spojenej škole milú návštevu. Svoj životný príbeh nám totiž prišla do modlitebne základnej školy vyrozprávať 90-ročná pani Ruženka, ktorá prežila holokaust. Kým sa jej ústa otvárali a formovali slová, každý, kto ju počúval, na malú chvíľu opustil priestory školy a preniesol sa priamo do Krakova, kde príbeh prežitia pani Ruženky začal.
Pani Ruženka sa narodila do nemalej židovskej rodiny a na svoje skoré pokojné detstvo spomína len v dobrom. V Krakove boli Židia veľmi aktívna a rozšírená komunita. Túto príjemnú komunitu rozdelilo obsadenie Poľska nacistickým Nemeckom v roku 1939, keď mala pani Ruženka len 12 rokov. Jej otec bol pôvodom z Humenného, kam sa im podarilo utiecť. Sotva tri roky potom odviezli staršiu sestru pani Ruženky a všetky jej rovesníčky do koncentračného tábora. Keď sa pohľady sestier poslednýkrát stretli, ako Ruženkinu sestru Heniu odvádzali preč, Henia stihla len rýchlo Ruženke posunkami naznačiť, aby spálila jej denník, a potom bola preč. Henia po polroku v Osvienčime zomrela a Ruženka svoju sestru už nikdy znova neuvidela, rovnako, ako veľa svojich ďalších kamarátiek.
Keď sa pohľady sestier poslednýkrát stretli, ako Ruženkinu sestru Heniu odvádzali preč, Henia stihla len rýchlo Ruženke posunkami naznačiť, aby spálila jej denník, a potom bola preč.
V roku 1944 musela Ruženkina rodina, tento raz už bez staršej sestry Henie, opustiť aj mesto Humenné, a tak ich nohy zaviedli do Liptovského Mikuláša, kde spoznali výnimočný a vzácny pár, a to Júliu a Jána Trnovských. Vždy, keď týchto ochotných ľudí pani Ruženka počas svojho rozprávania spomenula, na tvári sa jej rozlial úsmev plný mnohoročnej vďaky a úcty k týmto dvom odvážnym kresťanom.
Júlia a Ján mali dom postavený v menšej dedinke na okraji Liptovského Mikuláša s názvom Liptovská Ondrášová. Práve tento dom sa stal Ruženke a jej rodine bezpečným úkrytom. Ján bol jedinečný muž plný odvahy a lásky ku všetkým naokolo. On a Ruženkin otec zvykli počas dlhých náročných chvíľ spolu študovať Bibliu a diskutovať spolu o textoch a jednotlivých veršoch. Ruženke sa s Jánom spájajú spomienky, ako sa jej trpezlivo prihováral, keď mala strach, a ako jej často citoval pasáž zo Žalmu 23: "Hoc by som šiel temným údolím, nebudem sa báť zlého. Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou." Veršom jej pripomínal, že aj keď sa zdá, že ich Hospodin v tomto čase vojny opustil, nie je to tak a stále je s nimi.
"Hoc by som šiel temným údolím, nebudem sa báť zlého. Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou." - Žalm 23
Ani nie rok po tom, čo sa Ruženkina rodina prišla ukryť k Trnovským, sa rozhodli pre bezpečie samotných manželov Trnovských, utiecť do neveľkej chalúpky uprostred lesa. V studených októbrových a novembrových večeroch tam bola veľká zima, navyše ich partizáni upozorňovali, že ich tam nacisti zaručene nájdu, a tak sa po šiestich týždňoch rodina dohodla, že by sa Ruženka s mamou mali vrátiť do tepla domčeka k Júlii a Jánovi Trnovským. Keď ich Júlia s Jánom uvideli stáť vo dverách, s čistou láskou ich vyobjímali a trvali na tom, že Ján pôjde do chalúpky vyzdvihnúť aj zvyšok ich rodiny. A tak sa Ruženkina rodina ocitla naspäť v domčeku manželov Trnovských.
Necelé tri mesiace nato, sa v tom istom dome ubytovalo niekoľko nemeckých vojakov. V tom istom dome teda naraz spolu žilo 7 Židov a 20-30 nemeckých vojakov. Pred vojakmi sa Ruženkina rodina tvárila ako príbuzní Jána a Júlie, no aj tak sa veľmi báli, že ich skutočná identita Židov bude prezradená. V tomto rýchlo sa šíriacom strachu zažiarila ako jasná kotva bezpečia Júlia so svojou upokojujúcou vierou a povzbudzujúcimi slovami, že všetko bude v poriadku a nikomu sa nič nestane.
V tom istom dome teda naraz spolu žilo 7 Židov a 20-30 nemeckých vojakov.
Delá a zbrane mali ich nemeckí spolubývajúci uložené na záhrade pri dome, takže skrývajúci sa Židia videli všetky boje z blízka. Niektorí z vojakov boli mladí, 17-roční chlapci. Pani Ruženka spomínala, ako bol raz jeden z nich veľmi ťažko ranený a Júlia s Ruženkinou mamou sa o neho s materinskou láskou starali, kŕmili ho polievkou a čistili mu rany. Predsa len mal 17 a hoci bol nepriateľ, bol príliš mladý na to, aby položil svoj život vo vojne. Ruženkina matka sa o neho starala nezištne, no podchvíľou ju Ruženka počula si vzdychnúť: "Dúfam, že nejaká nemecká matka sa teraz takto stará aj o moju dcéru Heniu." Nevedela totiž, že jej dcéra už dávno v koncentračnom tábore zomrela...
Ani nie pol roka potom sa Júliine upokojujúce slová, že sa nikomu nič nestane, stali skutočnosťou. Rusi oslobodili Liptovský Mikuláš, nemeckí vojaci z domu utiekli a vojna bola ukončená. Po takmer šiestich rokoch bola Ruženka konečne voľná a bez strachu z prenasledovanie nacistami. Celá rodina sa odsťahovala do Izraela, kde sa Ruženka vydala za Žida, ktorý vo vojne stratil svoju celú rodinu a pri vyslobodení jeho koncentračného tábora, vážil ako 18-ročný len 27 kg. Mali spolu veľa detí, z ktorých najmladší sa neskôr stal židovským rabínom. Pani Ruženka je momentálne už niekoľkonásobnou prastarou mamou. Nikdy však nezabudla na ľudí, ktorým vďačí za svoj život, a to na Júliu a Jána Trnovských. Všetkým svojim deťom, vnúčatám a aj pravnúčatám rozpráva o ich odvahe, viere, obetavosti a kresťanskej láske, ktorá nie len jej, ale aj jej rodine zachránila život počas vojny. Je pre ňu veľmi dôležité, aby všetci členovia jej rodiny vedeli, vďaka komu žijú.
"Deťom, vnúčatám a pravnúčatám vždy hovorím: Vy ste sa narodili, pretože Ján a Júlia pred vami žili."
Vždy keď svojim dvom záchrancom ďakovala, odvetili len s pokorou, že to všetko Pán Boh, že oni boli len Jeho poslovia. A hoci sa počas vojny na svete stalo toľko zlého, vďaka nekonečnej ochote a láske týchto dvoch ľudí, Ruženka neprestala veriť v dobro. Jej manžel jej vždy vravel, že si praje, aby všetci pomáhali ľuďom práve tak, ako Ján a Júlia. "Dávať je viac ako brať," hovorieval.
"Dávať je viac ako brať."
Na besedu s ňou prišiel aj jej najmladší syn Benjamin, ktorý je zároveň židovským rabínom. Aj on sa študentom prihovoril, a to s výzvou, aby sme študovali históriu s cieľom stať sa lepšími ľuďmi. Vyzýval nás, aby sme sa nechali inšpirovať príbehom Júlie a Jána a aby sme žili rovnaký nesebecký život ako oni, aby sme o 70 rokov mohli hovoriť svojim vnúčatám, ako sme zmenili svet k lepšiemu.
"In 70 years you will tell your grandchildren how you made the world a better place."
"Ťažko sa mi na to spomína, lebo sa mi všetky nepríjemné spomienky vracajú, ale myslím si, že je to moja povinnosť povedať mladým o odvahe Júlie a Jána Trnovských," povedala pani Ruženka na záver a tvárou jej opäť preletel úsmev preveľkej vďaky a úcty.
Tento neobyčajný príbeh by som chcela zakončiť výrokom Jána Trnovského, ktorý nám môže byť inšpiráciou: "Každý, kto zachráni jeden život, je to akoby zachránil celý svet."
Jasmína Nováková, 2.B5
Comments